Opäť, keď som sa rozhodla navždy minulosť vymazať odvšadiaľ, stalo sa čosi, čo ma k tebe spätne pripútalo, tak malicherne, na pár minút, hodín...nie k tvojmu telu, ani k tvojej osobe, ale k tvojej rodine. Možno by si si povedal, že mňa do toho nič, lenže poviem ti, že tvoja rodina je v mojich modlitbách aj mojou rodinou.
Mrzí ma, čo sa deje, mrzí ma že ani neviem čo povedať. Slová sú tak málo. Sú tak žalostne málo...Moja mama by v tejto pasáži povedala veľmi veľa poučných slov, hromadnú kázeň plnú nádeje, no zrejme by som ju okríkla (s miernosťou), v nádeji že robím správne...čo by ťa mohlo utešiť ? Asi nejestvuje žiadna náplasť, nijaký liek. Aspoň na 5 minút zdieľať s tebou tvoje pocity, by bolo mojím prianím...nič nevravieť, len byť...
Viem, že si ju miloval. Stačilo pár krátkych pohľadov, a musela som sa smiať. Boli ste krásna dvojka. Ona bola krásna. Mala v sebe čosi, čo som tajne obdivovala, čosi čo umelci v sebe nosia...malú štipku neba, to nebo ktoré teraz ju nosí na rukách...čo jej v nočných hodinách spieva, a ráno nežne budí do nového zázraku...aby ti mohla nakresliť dúhu. Svojmu malému bratovi.
Človek by bol povedal, že nič nedáva zmysel. Že svet je na hlavu postavený a hompáľa nohami nad skazou a nespravodlivosťou. Koľko nešťastia ukrytého v očiach jednej mladej ženy. Aké nefér. Aké nepochopiteľné. Vždy keď sa pozrieš do zrkadla, dívaj sa na seba jej očami. Máš jej úsmev. Ty máš jej, a ona mala ten tvoj.
Bojovníčka.
Zvláštne ticho. Dívam sa do diaľky, premýšľam nad ženou, ktorú som takmer nepoznala...nepoznáš ju, ale myslíš na ňu. Nevidíš ju, ale vnímaš ju...
Utiekla som do púšte modliť sa. Do púšte za Ním, kôli nej.
Dnes mám iný pohľad, než som mala včera. Verím, že raz sa znova stretneme, a budeme sa smiať a tancovať, a budeme tam všetci...
S láskou, Tvoja neznáma.
